Bytča Castle — Attraction in Bytča

Zámocký areál, pozostávajúci z vlastného renesančného paláca, tzv. Sobášneho paláca, ako aj z hospodárskych a obytných budov patrí k najvýznamnejším a architektonicky najpôsobivejším feudálnym sídlam na Slovensku. Od roku 1970 je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok. Pôvodne tu bol menší hrad (obytná veža s dvorcom) postavený v 13. storočí, patriaci nitrianskemu biskupstvu. Počas ďalších storočí sa vo vlastníctve hradu vystriedali viacerí majitelia (napr. Pongrácovci, Podmanickovci). V roku 1563 získal kúpou Bytčianske panstvo spolu s hradom František I. Turzo, člen významnej podnikateľskej rodiny (podnikali v ťažbe a výrobe medi), ktorý v rokoch 1571 – 1574 dal na mieste starého gotického hradu postaviť nový objekt – opevnený zámocký areál s viacerými funkčnými stavbami. Vzhľad starého hradu s obytnou vežou v opevnení poznáme z historických rytín. Stavbou renesančného zámku poveril František Turzo talianskeho majstra Giovanniho Kiliána z Milána (jeho postava je zvečnená na freske v prízemí na kruhovom schodisku). V otcovej činnosti pokračoval starší syn Juraj, ktorý za aktívnu účasť v boji proti Turkom získal popredné miesto na cisárskom dvore. Pretože v čase otcovej smrti (v roku 1574) bol ešte neplnoletý, správy rodových majetkov sa ujal až v roku 1585 po smrti svojej matky Kataríny Zrínskej. Od toho času sa zámok stal jeho rodovou rezidenciou. Zámok sa súčasne stal centrom nielen bytčianskeho panstva, ale odtiaľ boli spravované aj ostatné turzovské majetky, najmä lietavské a oravské panstvo. Ako uhorský palatín dal v roku 1601 vybudovať tzv. Sobášny palác, priestrannú budovu v predhradí, venovanú slávnostným rodinným príležitostiam, najmä svadobným hostinám svojich siedmich dcér. Z viacerých, najmä dekoračných detailov (výzdoba portálov, sgrafitové rámovanie okien, profilácia ríms a i.) možno usúdiť, že palác je dielom talianskych majstrov. Po vymretí Turzovcov, ktorí zriadili v Bytči knižnicu a mali tu aj klenotnicu so zbierkou vzácnych gobelínov, zmenili sa osudy Bytčianskeho zámku. V roku 1624 sa zámok prostredníctvom sobáša Kristíny Ňáriovej (Nyáry), vdovy po Imrichovi Turzovi, poslednom mužskom príslušníkovi rodu Turzovcov, a Mikuláša Esterháziho, dostal do vlastníctva rodu Esterháziovcov, ktorím patril až do polovice 19. storočia. Vzhľadom na to, že ich hlavným rodovým sídlom bol zámok v meste Eisenstadt tento objekt využívali predovšetkým na hospodárske účely; jeho vzhľad obohatili len v r. 1736 cyklom nástenných malieb v arkáde; fresky znázorňujú v nadživotnej veľkosti uhorských a európskych panovníkov ako aj známych vojvodcov i hrdinov z antickej mytológie. V roku 1862 panstvo s majetkom odkúpila obchodnícka rodina Popperovcov, ktorá v jeho držbe videla najmä ekonomické výhody. Tomu podriadila aj stavebné úpravy, ktoré odporovali historickej a architektonickej hodnote objektu: vlastný zámok prebudovala na byty, Sobášny palác na okresný súd. Tzv. klasicistickú budovu, ktorá vznikla okolo r. 1830 prestavbou renesančnej budovy, funkčne pričlenili k okresnému súdu a slúžila aj účelom mesta. V čase vlastníctva posledných majiteľov bol zámok značne zadlžený. V roku 1935 bola naň uvalená najprv nútená a od roku 1945 národná správa. Napokon 3. apríla 1950 štát prevzal do svojho vlastníctva Bytčiansky zámok spolu s ostatnými objektami k...

Areál kaštieľa, pozostávajúci z vlastného renesančného paláca a tzv. Sobášneho paláca, ako aj z hospodárskych a obytných budov, patrí k najvýznamnejším a architektonicky najpôsobivejším feudálnym sídlam na Slovensku.

Od roku 1970 je zapísaný v zozname národných kultúrnych pamiatok.

V kaštieli slúžil ako vojak strážneho oddielu Juraj Jánošík, ktorý sa tu zoznámil s uväz­neným kysuckým zbojníkom Tomášom Uhorčíkom. Tento ho po prepustení z cisárskeho vojska nahovoril, aby sa dal k zbojníkom. Jánošík si potom vytvoril vlastnú družinu a stal sa legendárnym hrdinom, ktorý „bohatým bral a chudobným dá­val“. Nakoniec ho začiatkom marca 1713 chytili, v Liptovskom svätom Mikuláši, odsúdili a popravili na šibenici.

V Bytčianskom kaštieli sa 7. januára 1611 konal povestný súd s pomocníkmi Alžbety Bátoriovej, Čachtickej panej, známej svojimi sadistickými výčinmi. Sudcovský zbor tohto zaujímavého trestného prípadu odsúdil pomocníkov na trest smrti. Samu Alžbetu Bátoriovú nesúdili, v rozsudku sa spomína len toľko, že ju nechali vo väznici na Čachtickom hrade, kde zostala až do svojej smrti v r. 1614.

V hlavnom objekte kaštieľa je umiestnený Štátny oblastný archív, v Sobášnom paláci sú výstavné priestory Považského múzea. Po dokončení úprav budú budovy areálu slúžiť kultúrno-spoločenským účelom a cestovnému ruchu. S realizáciou pamiatkovej obnovy sa začalo po roku 1960. Dlhodobá úprava, ktorej výsledkom bude prinavrátenie vzhľadu areálu do turzovského obdobia, sa postupne realizuje. Sobášny palác je už v pôvodnej podobe zo začiatku...

RENESANČNÝ KAŠTIEĽ BYTČA Renesančný kaštieľ v meste Bytča patrí medzi najvýznamnejšie a najelegantnejšie panovnícke sídla na Slovensku. Na mieste pôvodné gotického hradu z obdobia 13. storočia, ktorý aj s celým Bytčianskym panstvom v roku 1563 nadobudol panovník František I. Turzo, bol postavený v rokoch 1571- 1574 objekt jeho nového sídla, ktorý sa stal neskôr aj rodovou rezidenciou. Centrum rezidencie tvorí štvorkrídlový objekt kaštieľa s arkádovým nádvorím, ústrednou vstupnou vežou a s štyrmi kruhovými nárožnými vežami. Novovytvorený kaštieľ v tom období získal aj vonkajšie opevnenie s vodnou priekopou a boli dostavané viaceré funkčné stavby. Nielen miestni obyvatelia, ale aj návštevníci kaštieľa používajú rozličné funkčné označenie objektu v podobe „hrad“, alebo „zámok“, či „kaštieľ“. Historicky bolo známe, že na dominantných miestach, vyvýšeninách, či kopcoch alebo skalách boli stavané hrady. Neskôr počas renesancie do našej oblasti prenikol nový stavebný vzor s označením „castel“, teda kaštieľ. Jednalo sa teda o luxusné stavby, stavali sa aj v nížinách, vyznačovali sa výraznými obrannými prvkami a spravidla boli štvorkrídle. Bytčiansky kaštieľ je teda zámok s prvkami renesancie a tak je evidovaný aj jeho názov v registri Národných kultúrnych pamiatok.

Autor textu a fotodokumentácie: Miroslav...